Nebolo to vyslovene plánované, ale ani neplánované. Veď vek na to máme, a keď to prišlo, tešili sme sa. Začalo to byť naozaj krásne obdobie, plné skromných plánov. Budeme traja. Až pokým som nezačala krvácať..
Túto novinku som sa dozvedela pár dní po novom roku. Necítila som nič špeciálne, a to ma tak trochu desilo. Ostala som však úplne pokojná, veď som predsa vedela, že podobný scenár bol možný. Keď som novinku zvestovala partnerovi, bol tiež spočiatku, prvých pár minút, neutrál.
Po príchode z práce, keď sa mu všetko uležalo v hlave, prišiel neskutočne natešený, stiahol si aplikáci pre tehotné, začal byť naozaj nedočkavý. Každým dňom sa to iba stupňovalo. Budeme mať dieťa, prvého potomka, a to sa stalo rýchlo konverzačnou témou číslo jeden.
Nie sme spolu roky rokúce, nepochádzame z tej istej krajiny, ale zrazu všetko dávalo zmysel. Ja som síce ostala väčší neutrál, no začala som sa tešiť viac a viac a to najmä vďaka partnerovi. Ten mi od začiatku ukázal neskutočnú podporu.
Vravela som mu a vedela som, že tehotenstvo je, najmä zo začiatku, veľmi krehká záležitosť. Bola som s tým uzmierená a je mi úplne jasné, že mnoho žien pokladá za nešťastie túto novinku zdieľať pred dovŕšením tretieho mesiaca tehotenstva. Ja som však ale nedočkavá osoba. Najmä ale žijem tisícky kilometrov od rodného Slovenska, mamine som to zdelila čisto kvôli radám a tipom, ktoré môžem využiť. Vedela som, že bolo na to skoro, ale opakujuem, bola som si vedomá, že sa môže stať čokoľvek.
Naplánovali sme prvé stretnutie s asistenkou pre tehotné /funguje to tu trochu inak ako na Slovensku/.
Všetko bolo úplne v poriadku, až pokým som týždeň pred spomínaným stretnutím nezačala krvácať. Kto na to nemá žalúdok, nech to nečíta..
Bolo to veľmi slabé a vedela som, že pokiaľ zo mňa vyslovene netečie krv, je to stále OK. Mala som ale, logicky, obavy. Partner ma upokojoval a snažil sa nepanikáriť. Ja som ale panikáriť začala, keď zo slabého špinenia sa stalo krvácanie. Šla som do práce, kde sa krvácanie zhoršilo a sprevádzali ho i bolesti.
Mala som veľké šťastie, že kolega z práce o situácii vedel a neboli sme až tak busy, tak som hneď, ako sa to dalo - o 21, odišla z roboty. Smer pohotovosť, priateľ ma, samozrejme, sprevádzal.
O skúsenostiach na Nórskej pohotovosti by som mohla polemizovať dlho. Čakali sme do pol 2 ráno, keďže to nebol urgentý prípad, ako mi bolo povedané. Krv teraz bola už riadne silná, bolesti tiež. Doktorka mi zobrala krv s tým, že to bude potrat, čo som ja už vo vnútri vedela, a že sa pre istotu mám vrátiť v piatok, čo bolo o tri dni. Zmerajú mi hodnotu hormónu, aby sme vedeli na sto percent, čo sa deje.
Priateľ bol pozitívny až do poslednej chvíle, veril v zázrak, aj napriek tomu, že nie je veriaci. Veril viac než ja, ale žena to proste cíti. Iba ja som videla tú kvantitu krvi, len ja som cítila tie bolesti. Mimochodom, mávam bolestivú menštruáciu, ale toto bolo oveľa horšie.
Test mi vychádzal pozitívny, no krvácanie a bolesti neustupovali, len sa to zhoršovalo. Vedela som, že toto je príliš. No stále sme nemali žiadnu reálnu odpoveď. Po piatku sme znova len museli čakať do pondelka, aby sme mali výsledok. No a v ten pondelok som mala prvé stretnute s asistentkou. Tam som, mimochodom aj išla a bola veľmi nápomocná.
Tesne potom mi volali z nemocnice s tým, že hladina hormónu rázne klesla. Mali sme to potvrdené, a práve vtedy, keď to máte potvrdené a jasné, Vám to, ako sa hovorí, dojde.
Nebolo to príjemné ani ľahké, zrazu som stratila niečo, čo som ešte ani poriadne nemala.
A bolelo to.
Ale viem, že to nie je moja chyba. Viem, že sa to deje viac, než sa to nedeje. Viem, že nie som prvá ani posledná. Viem, že to bola ďalšia skúška.
Cítila som, aké to môže byť, mala som to na dosah keď sa to rozplynulo..Život je nevyspytateľný. Ale ono to raz vyjde.
Život ide ďalej.
S.